Menu
Mesto Kráľovský Chlmec
Kráľovský Chlmec
Mesto Kráľovský Chlmec

Prominenti

Významné osobnosti nášho mesta 

Andras

Ondrej II.

Ondrej II. sa narodil okolo r. 1176 a zomrel v r. 1235. Bol kráľom Uhorska v rokoch 1205-1235. V maďarských dejinách je éra jeho vlády jedným z najviac spomí­na­ných období. Nielen preto, že svojou energickou politikou ovládol celý balkánsky poloostrov a podmanil si aj okolité susedské územia, ale i preto, že položil základy moderných zákonov vydaním Zlatej buly, ktoré zostali po menších či väčších úpravách v platnosti až do r.  1848. Podľa tradície umiestnil srdce svojej prvej zavraždenej manželky Gertrúdy v kláštore leleského premonštrátu.

V tejto súvislosti vydal slávnu zakladaciu listinu Leleského prepošstva v r. 1214, v ktorej je uvedená prvá písomná zmienka o našom meste pod názvami Hermely, Helmech alebo Helmelyz. Aj v dokumentoch zo 14. storočia nachádzame viacero názvov: Helmeche, Helmech, Helmecz. Koncom 14. storočia sa v písomnej forme stáva všeobecne uznaným pomenovaním názov Helmech, ktorý od začiatku 15. storočia nahrádza aj dodnes používaná písomná forma s názvom „Helmecz“. Toto pomenovanie bez prívlastku sa opakuje v 15-16. storočí. Predpona „Király“ sa datuje od začiatku 17. storočia a s písomnou podobou „Király Helmecz“ sa prvýkrát stretávame v dokumente z r. 1662. Do konca 18. storočia sa používa tradičné pomenovanie „Helmecz“, použitie prípony „Király“ nebolo všeobecne zaužívané. Neskôr sa pomenovanie „Király Helmecz“ stalo všeobecne uznávaným a používaným.

 

Perényi

Peter Perényi 

Peter Perényi, strážca koruny, vojvoda Sedmohradska sa narodil okolo roku 1502, ako dieťa z manželstva Magdolny Báthory a Imre Perényiovcov. Predkovia rodiny získali spomedzi obyvateľov obce Perény (dedina nemeckých kolonistov v údolí Hornádu) v 13. storočí šľachtický titul, čím vstúpili do radov vidieckej šľachty. Prvý spomínaný predok rodiny Orbán Dobos dostal do vlastníctva od Andrása III. spomínanú obec, odkiaľ pochádza priezvisko rodiny. Rodinní prísluš­níci sa usilovali o zveľaďovanie územia, avšak Petrovmu starému otcovi Istvánovi Perényimu, županovi Zemplínskej stolice a stoličnému hodnostárovi, odobrali majetky pre obvinenie  za velezradu. Imrich Perényi ako vlastník panstiev Trebišov, Füzér, Újvár a Csorbakő mal dostatok síl na to, aby prinavrátil rodine zašlú slávu.  Na kráľovskom dvore sa jeho vplyv zvyšoval, stal sa doživotným dedičným županom Abovskej stolice, neskôr sa stal palatínom uhorského krá­ľovstva. Rodina Perényiovcov sa stala jedným z najväčších zemepánov krajiny. Šľachtická rodina Perényiovcov patrila medzi najbohatšie a najvplyvnejšie rodi­ny celého Uhorska. Peter Perényi sa stal v r. 1519 dedičným županom Abovskej stolice, a tiež temešvárskym hlavným kapitánom. Ešte v tomto roku sa stal aj strážcom koruny. V r. 1526 sa zúčastnil v bitke pri Moháči. Najprv bol prívržencom kráľa Jána Szapolyaiho. Približne na jeseň v r. 1526 sa zmocnil niekdajších statkov Antala Pálocziho, medzi ktoré patrilo aj mestečko Kráľ. Chlmec, kde na vyvýšenine nad mestom dal postaviť hradný kaštieľ /castellum/, ktorého zrúcaniny  – „Csonkavár” – sú zachované aj dodnes. Neskôr sa však pridal k cisárovi Ferdinandovi – a potom podobne ako aj iný aristokrati sa stáva privŕžen­com Jána, a následne  Ferdinanda. Vďaka jeho politickým schopnostiam majetky v okolí Sárospataku, ako aj naše mesto, môže nerušene žiť každodenný život v tom období krviprelievania. Ferdinand dá Perényiho v r. 1542 uväzniť, a prakticky do jeho smrti, až do roku 1548 ho necháva uväzneného. Hrad v Kráľovskom Chlmci – na príkaz cisára- je ešte v tomto roku zbúraný.

Lorantffy

Zuzana Lorántffy 

Zuzana Lorántffy, manželka sedmohradského kniežaťa Juraja Rákócziho I. sa narodila okolo roku 1600 v maďarskom Ónode. Po ich sobáši sa dostalo mesto Sárospatak do vlastníctva rodiny Rákócziovcov. Zuzana priviedla na svet 5 detí, z ktorých sa len dvaja, Juraj a Žigmund dožili dospelého veku. Smrťou Juraja Rákócziho I. v r. 1648 sa skončilo ich viac ako 30 ročné šťastné manželstvo. Od r. 1619 boli často odlúčení od seba kvôli prebiehajúcim vojnám a panovníckym povinnostiam. Pani Zuzana vychovávala svoje deti, s veľkým zanietením sa venovala svojej vychýrenej záhrade, v ktorej okrem krásnych kvetov a liečivých byliniek, bohato rodili aj ovocné stromy. Správa majetku, hlavne po smrti manžela, bola vo veľkej miere úlohou pani Zuzany. Zuzana Lorántffy, ktorá písala aj knihy, si veľmi vážila vzdelanie, usilovala sa nielen o zveľadenie Reformovaného kolégia v Sárospataku, ale podporovala aj iné reformované školy. Na pozvanie pani Zuzany  prišiel do Sárospataku J. A. Komenský, jeden z najvýznamnejších pedagógov toho obdobia. Komenský tu napísal množstvo významných diel, medzi ne patrí aj epochálna učebnica s názvom Orbis Pictus (Svet v obrazoch). Zuzana Lorántffy dala zrekonštruovať budovu kúrie, ktorú zdedila od rodiny Nyáriovcov, a ktorá v súčasnosti slúži základnej umeleckej škole. Obnovu budovy dokončila pravdepodobne v r. 1654, o čom svedčí aj nad vchodom spojený erb rodín Rákócziovcov a rodiny Lorántffy, ako aj jeho latinský nápis.  Zuzana Lorántffy zomrela 18. apríla 1660 v Sárospataku.

Helmeczy

Mihály Helmeczy 

Významná osoba obnovy maďarského jazyka, spisovateľ Mihály Helmeczy sa narodil 27. septembra 1788 v Kráľovskom Chlmci. Bol členom viacerých spolkov – Spolka Kisfaludyho, a bol tiež korešpon­denčným členom a pokladníkom Maďarskej akadémie vied. Jeho rodné meno bolo Bierbrauer, ale v gymnáziu ho poznali pod menom Serfőző. Priezvisko Helmeczy prijal na návrh Ferenca Kazinczyho. Študoval na gymnáziu piaristov v Sátoraljaújhelyi /Maďarsko/, neskôr pokračoval v štúdiách v Budapešti (Maďarsko). Do rádu piaristov sa prihlásil v r. 1804, ale ešte pred zložením sľubu vernosti a vysvetením za kňaza vystúpil z jeho radov. V r. 1817 získal diplom právnika, ale začal pôsobiť výlučne iba v oblasti literatúry, obvzlášť v obnove maďarského jazyka. V r.  1811 získal diplom na Vysokej škole humanitných vied. Nie je „ozajstným“ spisovateľom v tom pravom zmysle slova, skôr prekladateľom a vydavateľom majstrovských diel iných autorov. Veľa diel prekladal z francúzskeho, anglického, nemeckého, španielskeho a talianskeho jazyka, napriek tomu bolo z nich len málo vydaných. Preložil aj diela Eckarthausena, Shillera a Tassa. Vytrvalo pracoval na obohacovaní maďarského jazyka, veľa času venoval tvorbe nových slov a výra­zov, keďže v tom období bol maďarský jazyk preplnený množstvom cudzích pojmov a výrazov. Jeho nepopierateľnou zásluhou  je množstvo novovytvorených slov, ktoré sú aj dodnes zachované a používané.

Smelosť, ktorú presadzoval pri tvorbe nových slov a výrazov bola veľakrát terčom výsmechu, nespravodlivých útokov a nevhodnej kritiky zo strany striktných ortodoxných jazykovedcov. Celoštátne koloval o ňom známy vtip: „Helmeczy, ktorý slová okreše“. Po smrti Károlya Kisfaludyho v r. 1830 sa stal vydavateľom politických novín s názvom „Jelenkor“ (Súčasnosť) a jeho prílohy „Társalkodó“ (Spoločník). Z príjmov z vydavateľskej činnosti si kúpil statok v Peštianskej župe, v Törteli (Maďarsko), kde si dal postaviť kaštieľ. Zomrel 1. decembra 1852 v Pešti (Maďarsko), jeho pozostatky boli dočasne uložené v hrobke na cintoríne františkánov, neskôr na základe jeho poslednej vôle sa premiestnili do Törtelu.

kemechey

Jenő Kemechey

Jedným z významných predstaviteľov maďarskej literárnej tvorby II. polovice 19. storočia bol spisovateľ a novinár Jenő Kemechey, ktorý sa narodil 28. decembra 1862 v Kráľovskom Chlmci. Jeho otec pôsobil ako hlavný notár mesta. Krátky čas študoval v Teologickom seminári v maďarskom meste Eger, neskôr pokračoval v štúdiách práva na univerzite v Pešti. Potom sa stal osobným tajomníkom predsedu hornej snemovne uhorského parlamentu, baróna Pála Sennyeiho. Po kandidatúre na post koncipienta pracoval ako administratívny úradník v Hevešskej a Zemplínskej župe. V rokoch 1889 - 1890 sa stal asistentom šéfredaktora novín „Eger és vidéke” (Eger a okolie), a neskôr jeho samotným šéfredaktorom. Od r. 1890 až do r. 1894 pôsobil ako interný spolupracovník a šéfredaktor novín „Szeged és vidéke” (Szeged a okolie). Mesto Szeged opustil dňa 14. júla 1894 a stal sa parlamentným spravodajcom denníka „Budapesti Hírlap” (Budapeštiansky denník). Až do svojej smrti – 14.01.1905 – bol vedúcim pracovníkom uvedeného denníka, okrem toho prispieval článkami aj do iných novín. Divadelnú hru „A föld“ (Pôda), ktorú napísal spoločne s Dezső Malonyaym predstavili aj v národnom divadle. Hrobka Jenőa Kemecheyiho sa nachádza na starom cintoríne v Kráľovskom Chlmci.

 

Mailath

József Mailáth 

József  Mailáth sa narodil 11. apríla 1858 v Pécsi /Maďarsko/. Študoval v Budapešti, v Šoprone  a vo Viedni. V r. 1885 získal titul grófa a na základe tohto titulu získal aj členstvo do hornej snemovne uhorského parlamentu. V r. 1886 sa oženil s Máriou Széchenyi, dcérou bývalého ministra, grófa Pála Széchenyiho. Od strýka, grófa Antala Mailátha zdedil majetok v Pribeníku v Zemplínskej župe. Zastával aj post hlavného notára Zemplínskej župy. Jeho prvé články sa objavili v novinách s názvom „Zemplén“ (Zemplín), okrem iného pôsobil aj ako hudobný skladateľ, bol autorom niekoľkých populárnych klavírnych skladieb. Bol členom Výboru pre hospodárske veci a dopravu v snemovni uhorského parlamentu. V r. 1886 ho zvolili za predsedu Spolku na kontrolu a reguláciu vodného stavu na Tise v Medzibodroží. Ochranné a stavebné práce v regióne prebiehali pod jeho vedením do roku 1923. V r. 1894 dal postaviť nové sídlo vodného spolku v Kráľovskom Chlmci a vytvoril služobné byty úradníkom v budove, ktorá v súčasnosti slúži Gréckokatolíckemu kostolu.

V r. 1897 dal vybudovať nemocnicu pre miestnych obyvateľov za 50 tisíc forintov v Kráľovskom Chlmci. V r. 1898 založili v Kráľ. Chlmci Dobročinné ženské združenie Medzibodrožia, ktorej predsedkyňou sa stala jeho manželka Mária. Charitatívne združenie podporovalo chudobných v Medzibodroží. V r. 1899 zriadil Úniu úverových poisťovní krajov Hornej Tisy, ktorému sa stal predsedom. Bol členom Únie združení v údolí rieky Tisa, zriaďovateľom a predsedom Spoločného dôchodkového inštitútu združení rieky Tisa a tiež členom predstavenstva družstva „Hangya“ (Mravec). V r. 1899 zrekonštruoval kaštieľ v Pribeníku. V r. 1908 založil Zväz maďarských poľnohospodárskych družstiev, ktorého sa tiež stal predsedom. V r. 1926 sa stal členom predstavenstva Maďarskej akadémie vied. Zomrel 2. apríla 1940 v Nyíregyházi (Maďarsko), pochovaný bol 5. apríla 1940 v Pribeníku.

 

Reviczky

Imre Reviczky

Imre Reviczky sa narodil 4. novembra 1896 v Bánovciach. Slúžil ako vojak na bojiskách v I. svetovej vojne. V r. 1942 získal hodnosť podplukovníka, na východnom fronte bol veli­teľom práporu. Slúžil v maďarskom meste Nyíregyháza, neskôr vo Veľkej Bani, kde sa stal veliteľom X. pomocného technického práporu. Jeho veleniu podliehalo približne 40 tisíc rumunských a židovských odsúdených na nútené práce. Zlepšil starostlivosť o odsúdených, zakázal zlé zaobchádzanie, a v r. 1944 dopomohol k úteku rumunských vojakov. Do pra­covnej služby povolal viac tisíc židovských občanov, mladších ako 18 ročných a tiež ľudí nad 48 rokov, ktorých takýmto spôsobom zachránil od de­portácie. V Kráľovskom Chlmci pôsobil ako oblastný vojenský veliteľ, a keďže vedel, čo čaká na deportovaných, podľa výpovedí očitých svedkov, mnoho ľudí zosadil z vlakov na železničnej stanici v Pribeníku a poskytol im falošné doklady, aby im dopomohol k úteku. Nyilasiovci ho uväznili, a zavreli ho do väznice v maďarskom Sopronkőhide. V r. 1945 ho povýšili na plukovníka. Z armády ho prepustili 1. februára 1950, v r. 1952 ho pozbavili vo­jenské­ho invalidného dôchodku. Na živobytie si musel zarábať ťažkou fyzickou prácou, a to i napriek jeho 75% invalidite. V r. 1956 ho štátne orgány uznali za jeho hrdinstvo a vrátili mu odňatý dôchodok. Zomrel 16. februára 1957 v Budapešti. V r. 1965 mu udelil štát Izrael a Múzeum Jad Vašem vyznamenanie „Spravodliví medzi národmi“ pre ľudí nežidovského pôvodu, ktorí riskovali svoj život, aby zachránili Židov počas druhej svetovej vojny.

buzánnszky

Jenő Buzánszky

Jenő Buzánszky, člen zlatého maďarského futbalového mužstva „Aranycsapat“, športovec  maďarského národa sa narodil 4. mája 1925 v Újdombóvári /Maďarsko/. Bol hráčom viacerých futbalových klubov, nastúpil na 274 prvoligových zápasov v Dorogu /Maďarsko/ (futbalový klub bol viackrát premenovaný: Dorogi Tárna, Dorogi Bányász, Dorogi AC), a v II. národnej lige odohral 56 zápasov. Na oficiálnych majstrovských zápasoch mužstva strelil 25 gólov. V rokoch 1950 -1956 si obliekol reprezentačný dres maďarského národného futbalového mužstva 49-krát. V roku 1952 získal zlatú olympijskú medailu s národnou jedenástkou v Helsinkách. V roku 1953 hral proti anglickému mužstvu na futbalovom zápase storočia v Londýne. Na majstrovstvách sveta v r. 1954 odohral všetkých 5 zápasov, a hral tiež v bernskom finále, kde si vybojovali striebornú medailu. Na fakulte vysokej školy telesnej výchovy a športu získal diplom trénera. Pôsobil ako tréner a tiež vedúci technický pracovník. Od r. 1993 sa stal členom predsedníctva Maďarského futbalového zväzu, a podpredsedom výboru pre dorast. Od mája r. 2010 je podľa neho pomenovaný futbalový štadión v Dorogu. Zomrel 11. januára 2015, ako posledný z členov zlatého futbalového mužstva. V r. 2017 mu bolo udelené vyznamenanie „Čestný občan mesta Kráľovský Chlmec In memoriam”.

 

 

 

  

 

 

 

Prominenti

Sociálne siete

Kráľovský Chlmec

Mesto po vzniku Uhorska sa osada a ako aj celé Medzibodrožie stali súčasťou Zemplínskej župy. S názvom „Helmech“ sa stretávame v zakladacej listine obce Leles z roku 1214.

Počasie

dnes, pondelok 27. 5. 2024
slabý dážď 25 °C 12 °C
utorok 28. 5. zamračené 24/12 °C
streda 29. 5. slabý dážď 24/13 °C
štvrtok 30. 5. slabý dážď 18/12 °C

Mobilná aplikácia

Sledujte informácie z nášho webu v mobilnej aplikácii - V OBRAZE.
Mesto Kráľovský Chlmec Bodrogköz szíve
Mesto Kráľovský Chlmec Srdce Medzibodrožia