Vytváranie právnych a inštitucionálnych podmienok tretieho sektora (1989-1992)
Nežná revolúcia v Československu zmenila v priebehu niekoľkých mesiacov ľudské a občianske práva. Z pohľadu rozvoja tretieho sektora bolo najdôležitejším aspektom prijatie zákona o občianskych združeniach a spolkoch – ktoré sme už spomínali – v marci 1990. (Ako je už známe bol v Československu v období socializmu „formálne“ pluralitný systém. Samozrejme, to nemalo žiaden význam, ale napríklad podľa jedného zákona z roku 1960 boli v januári roku 1990 zaregistrované prvé strany a tiež prvé nadácie.) Sem patrí aj prijatie ústavného zákona známeho pod názvom Charta ľudských práv (1991), ktorý kodifikoval ľudské práva. Tento zákon prevzala aj Slovenská republika založená Mečiarom. Napriek tomu tretí sektor na Slovensku vznikal veľmi pomaly.
Najpodstatnejším dôvodom toho bolo, že občianski aktivisti, ktorí by mali byť hlavnými iniciátormi vzniku občianskych združení sa v období zmien zúčastňovali na verejnom živote ako politici. Prvá nadácia, ktorá vznikla v auguste 1990, bola Nadácia Sándora Máraiho – Márai Sándor Alapítvány. Je príznačné, že ju založila jedna strana, Maďarská nezávislá iniciatíva – Független Magyar Kezdeményezés. V tomto období sa politika od občianskej sféry od seba neoddelila. Radikálne zmeny, zmena systému vo všetkých oblastiach potrebovala skoro každého a aktivisti nerobili rozdiely medzi jednotlivými sektormi.
V roku 1990 vzniklo 158 organizácií a do roku 1994 dosiahol počet mimovládnych organizácií počet tisíc. Dnes, keď je na Slovensku 27 100 občianskych združení, sa to už nezdá byť veľkým číslom, ale v podmienkach, keď nebolo doriešené financovanie občianskych združení, ich hospodárenie, vnútorné usporiadanie, ľudské zdroje je možné tento počet považovať za významný. V tomto období už v občianskych združeniach pracovalo 380 000 dobrovoľníkov a počet zamestnancov bol 3 500. Z pohľadu aktivít sa tretí sektor v tomto období zameriaval hlavne na oblasti humanitárne, charitatívne, oblasť vzdelávania mládeže, vedu a výskum, ochranu životného prostredia, resp. na oblasť ľudských a občianskych práv, národnostné a iné menšiny. Vznikajú inštitúcie, ktoré ovplyvnili vývoj tretieho sektora. V nasledujúcom období sa podujali na dôležitú úlohu jeho koordinácie Slovenská akademická a informačná agentúra – servisné centrum pre tretí sektor [SAIA-SCTS], Grémium tretieho sektora, Nadácia otvorenej spoločnosti [OSF] atď.).
Vznik Slovenskej republiky, obdobie (1993 – 1998)
Charakteristickou črtou tohto obdobia je dynamický rozvoj tretieho sektora a jeho zosilnenie, vytvorenie rámca na ochranu záujmov inštitúcií s celoštátnou pôsobnosťou, účasť na verejnom živote a medzinárodné akceptovanie. Vznik Slovenskej republiky bol jednoznačne naplnením éry „mečiarizmu“. Štátotvorné strany sa dostali do monopolnej situácie a všetky negatívne, diktatúru pripomínajúce nástroje používali v spoločenskom živote. Prakticky iba tretí sektor ostal takou oblasťou spoločenského života, kde mohli byť uplatňované normy demokracie. Preto sa úloha tretieho sektora zosilnila a bolo možné ho koordinovať v rámci štátu. Toto obdobie sa môže nazvať aj obdobím „občianskych kampaní“. Neziskové organizácie používali proti autoritatívnym aktivitám taký súbor nástrojov demokratických noriem, ktoré občanom naznačovali hodnoty právneho štátu.
Od roku 1993 podporovali tretí sektor zahraničné súkromné nadácie značnými finančnými nástrojmi tretí sektor. (Napr. Open Society Found podporila tretí sektor 228 135 USD, v roku 1994- 1 491 544 USD, v roku 1995- 2 467 054 USD, v roku 1996- 3 627 758 USD a v roku 1997- 2 582 461 USD podporil tretí sektor.) V neziskovom sektore sa rozbehli veľkorysé programy na rozvoj ľudských zdrojov – konali sa tréningové programy, školenia a prednášky, ktorých sa mohli zúčastniť aktivisti prakticky zdarma. Zosilnela aj úloha ochrany záujmov (Grémium tretieho sektora), ktoré na celoštátnej úrovni zastupovalo záujmy organizácií doma i v zahraničí). Odborné organizácie a sieť kancelárií podporovali činnosť organizácií. PDCS (Partners for Democratic Change Slovakia), ktorá pripravovala trénerov a konzultantov, SAIA zabezpečovala konzultačné, poradné a informačné služby pre organizácie, vznikli odborno-vedecké inštitúcie: Inštitút pre verejné otázky (IVO), Nadácia Milana Šimečku, Fórum – Inštitút pre výskum minorít atď. Občianske združenia zriadili internetovú stránku www.chalengenet.sk (funguje do dnešného dňa), ktorá informovala ľudí pracujúcich v sektore o všetkom, počnúc možnosťami podania projektov až po aktuálne udalosti z verejného života a politiky o všetkom informovala ľudí pracujúcich v sektore. Vychádzal mesačník pod názvom Nonprofit, ktorý kvalitne a obšírne informoval a vzdelával svojich čitateľov.
Bolo príznačné, že v sektore pracovali vzdelaní a odborne pripravení ľudia – veľa z nich sa v posledných rokoch uplatnilo v administratíve EÚ, sfére hospodárstva a v štátnej správe, kde sa pre svoju odbornosť stali vyhľadávanými a získali uznanie. Sektor si vybudoval aj zahraničné vzťahy. Viacero západných súkromných i štátnych nadácií malo kancelárie v Bratislave (OSF, Charles Stewart Mott Foundation, German Marshall Fund, FCS, USAID, Holandské nadácie, Karpatská nadácia, Sasakawa Peace Foundation atď.) Na rozdeľovaní zdrojov sa podieľali miestni odborníci. Medzinárodná verejnosť v tejto dobe spájala Slovensko s dvoma vecami: Mečiarovou orientáciou na východ a silným tretím sektorom. Bolo to spôsobené aj tým , že veľa politikov pracovalo v občianskych združeniach a v ich záujme mobilizovali aj svoj potenciál kontaktov na západe. Významným inštitucionálnym krokom bol aj vznik neformálneho združenia s názvom Fórum donorov, ktoré zladilo a koordinovalo prácu najväčších darcovských organizácií pôsobiacich na Slovensku s cieľom poskytovať finančnú podporu efektívne a cielene. Fórum donorov zohralo dôležitú úlohu v organizovaní a financovaní kampane OK `98. V tejto dobe občianske združenia robili viacero celoštátnych kampaní. Prvou kampaňou väčších rozmerov bola kampaň pod názvom „Tretí sektor SOS“ (1996). Mečiarova vládna garnitúra chcela radikálne zmeniť zákony ovplyvňujúce tretí sektor. Ako prvý pozmenila zákon o nadáciách: zdvihnutím hranice základného imania znemožnila ich prácu a priamo ich podriadila štátnej kontrole. Kampaň SOS síce nedosiahla svoj cieľ (zákon bol prijatý), ale po prvýkrát zmobilizovala tretí sektor na celoštátnej úrovni. V tom ju však môžeme považovať za úspešnú, že vláda sa už neodvážila pustiť do zmeny zákona o občianskych združeniach. Podobnú kampaň organizovali občianske združenia v záujme vstupu Slovenska do NATO, resp. pri presadení priamej voľby prezidenta. Vrcholom aktivít občianskych združení bola kampaň „OK `98”. Aktivita s názvom Občianska kampaň `98 pozostávala z viacerých prvkov a bola najoriginálnejšou iniciatívou celoštátneho meradla a vyvolala najväčšiu domácu a zahraničnú odozvu. Jej hlavným cieľom bola mobilizácia mladých a nerozhodných voličov, aby sa zúčastnili parlamentných volieb. Dôležitým prvkom celej kampane bolo však aj paralelné sčítavanie hlasov. Kampaň bola úspešná, volieb sa vo veľkej miere zúčastnili mladí ľudia a voliči demokratických strán. Paralelné sčítavanie hlasov už pol dňa pred vyhlásením oficiálnych výsledkov prinieslo presné výsledky. Niekoľkým desiatkam tisíc aktivistov možno vďačiť za to, že nedošlo k volebným manipuláciám. Tretí sektor právom cítil, že zohral dôležitú úlohu pri páde bývalého „mečiarovho režimu“.
Obdobie integrácie do EÚ (1998 -)
Nová vláda venovala tretiemu sektoru veľkú pozornosť. Grémium tretieho sektora dostalo miesto vo viacerých konzultačných radách jednotlivých vládnych orgánov a občianskymi združeniami sa vláda zvlášť zaoberala na úrovni podpredsedu vlády. Súčasne sa však v treťom sektore spustili nové procesy. Napriek tomu, že bol ústavný zákon pozmenený a skončil negatívny vplyv štátnej kontroly, z pohľadu nadačného imania zmena nenastala, ba čo viac, na základe návrhu jednotlivých prominentných predstaviteľov tretieho sektora chceli zvýšiť základný vklad na jeden milión korún. Odôvodňovali to tým, že je potrebné vytvoriť na Slovensku niekoľko veľkých nadácií. Táto predstava však nakoniec stroskotala. Najcharakteristickejším prvkom tohto obdobia však predsa len bola orientácia na západ: pridružiť sa k stredoeurópskym štátom vstupujúcim do NATO a vytvoriť na Slovensku podmienky na pričlenenie k EÚ. Tretí sektor v týchto otázkach vystúpil jednoznačne a jednotne. Podnikal medzi občanmi v tomto smere závažné aktivity. Robili to vtedy, keď veľké západné a americké nadácie (odvolávajúc sa na to, že Slovensko už má demokratickú vládu) prakticky opustili Slovensko. V minulosti stabilné finančné zdroje z jedného dňa na druhý „zmizli“ a nový systém vládnych podpôr ešte nevznikol. Veľmi citlivo sa to dotklo celého sektora. Domáce zdroje nedokázali nahradiť veľkú podporu, ktorú predtým mali najväčšie občianske združenia. Aj vďaka tomu v rámci tretieho sektora bol dôraz odklonil smerom k vidieckym centrám. Kým predtým mali veľké nadácie a koordinačné strediská (darcovia, odborné, záujmové a vzdelávacie organizácie atď.) sídlo v Bratislave, od roku 2000 zosilnela pozícia viacerých vidieckych organizácií. Tento proces len posilnil program TRUST, ( v ktorého koordinácii dostali dôležitú úlohu aj vidiecke organizácie) programy preferujúce rozvoj regiónov a vidieka a programy decentralizovaných sociálnych príspevkov. Na miesto predošlej podpory na rozvoj občianskych združení sa dostali do popredia programy pre rozvoj rómskeho etnika, ktoré boli tiež určené pre stredné a hlavne pre východné Slovensko. Do popredia sa dostala aj cezhraničná spolupráca resp. podpora vytvárania regionálnych programov, čo tiež patrilo medzi projekty posilňujúce vidiecke programy (CBC, Visegrádsky fond, Karpatská nadácia atď.) Aj v zameraní celého sektora nastal posun. Kým predtým sa tretí sektor v podstatnej miere organizoval proti vládnej moci, v nových demokratických podmienkach v duchu hodnôt EÚ bolo „potrebné“ vytvoriť rôznorodé formy spolupráce so sférami obchodu, štátu a samosprávy. Nebola to ľahká úloha, veď na opačnej strane – hlavne zo strany štátnej správy na strednom stupni riadenia – sa vôbec neprezentovala vôľa na spoluprácu. Toto všetko postupne viedlo k oslabeniu významu sektora vo verejnom živote slabol, Grémium tretieho sektora prakticky stratilo svoje predošlé pozície, vymenilo sa jeho vedenie, a aj keď pri príprave zákona o slobodnom prístupe k informáciám (ktorý je príkladom v celej Strednej Európe) boli ešte naposledy občianske združenia mobilizované a vyvíjali veľký tlak na moc, namiesto štátnych kampaní sa dostal do popredia lobbing, miestne a mikroregionálne iniciatívy občianskych koalícií.
Vývoj počtu občianskych združení medzi rokmi 1998 – 2004.
Najväčšou iniciatívou obdobia po roku 1998 bolo prijatie zákona o 1% resp. 2%zaplatenej dane z príjmu. V roku 2000 sa podarilo presvedčiť šikovným loobingom, aby sa ministerstvo financií témou vážne zaoberalo a po niekoľkomesačných ťažkých rokovaniach parlament zákon prijal. Pri vypracovaní a prijatí zákona a v organizácii prvých vážnych kampaní zohrali dôležitú úlohu: Prvé neziskové centrum a Informačné centrum Fórum. Pôvodný zákon o 1% (popravde to nebol samostatný zákon, ale súčasť daňového zákona) poskytol každej fyzickej osobe možnosť poukázať 1% dane z príjmu na niektorú neziskovú organizáciu. Prijímateľmi týchto ponúk mohli byť organizácie, ktoré sa dopredu registrovali u notárskej komory. Ťažkopádne byrokratické procesy a nemalé finančné náklady s tým spojené síce proces sťažovali, ale táto forma darovania v našej krajine už v prvom roku zožala úspech.
Ozajstný prelom však znamenala zmena zákona v troch dôležitých otázkach: od roku 2004 zvýšili poukázateľnú sumu na 2% a túto možnosť mohli využiť aj firmy a podniky, (kým u fyzických osôb bol prevod anonymný, právnické osoby môžu 2% prerozdeliť medzi viacero občianskych združení a ich meno bude zverejnené) a možnosť poukázania sa stala súčasťou tlačiva daňového priznania ( tým sa zjednodušil byrokratický proces, predtým bolo potrebné o to zvlášť požiadať). Vo veľké miere to zvýšilo možnosti príjmu tretieho sektora.
Poznámka: V roku 2004 mohli poukázať 2% aj právnické osoby.
Súčasne však tiež treba povedať, že vláda sa k tejto otázke nepostavila celkom nezištne . Po prijatí zákona o 2% zrušila právnickým osobám iné daňové zvýhodnenia z darovania na kultúru a šport. (veľkosť týchto darov vysoko prevýšila príjmy z 2% a pravdou je, že veľkú väčšinu z toho tvorili dary na športové aktivity). Za negatívum sa môže považovať aj to, že cca 80 veľkých slovenských podnikov, ktorých 2% z dane aj jednotlivo činilo niekoľko desaťmiliónové sumy, si založili vlastné nadácie, ktorým poukázali 2%, alebo o tieto dary lobovali veľké občianske združenia s veľkým (niekedy aj politickým) vplyvom. Ale toto sa očakávalo a akokoľvek hodnotíme účinok “2% zákona”, treba povedať, že tretí sektor takto prišiel k dôležitým domácim finančným zdrojom, ktoré sa prostredníctvom účinných zákonov – v rámci tretieho sektora – dajú a môžu použiť pre cieľové skupiny.
Zdroj: http://www.ngoemanual.org
